Slabosť na tele i na duši alebo moja prvá chemoška

Posledné dni pred zahájením chemoterapie by som nazvala obdobím prípravy na koniec sveta alebo na minimálne dvojtýždňovú snehovú kalamitu, kedy nebudem môcť vyliezť ani z postele. Upratovanie, pečenie, nákupy....Ale ako to naozaj bolo? Nervózna, vystresovaná a nevyspatá som sa dostavila na Oddelenie ambulantnej chemoterapie. Absolvovala som odber krvi, EKG, ECHO srdca, konzultáciu s mojou onkologičkou. Vyfasovala som recept na môj "žilový koktejl", ktorý som odovzdala v aplikárni na namiešanie a čakala som. Keď zavolali moje meno a ocitla som sa v miestnosti, kde už ostatným kvapkali ich namiešané "koktejly", zmeravela som. Popísať pocity v prostredí, v ktorom ste po prvýkrát je obtiažne. Prostredie, v ktorom majú takmer všetci rakovinu (predpokladám, že sestričky sú zdravé). Zmiešané pocity to neboli. Boli to pocity sebaľútosti a beznádeje. Áno, treba myslieť pozitívne, tak to teraz skúste?! Nejde o to, že či niekto má alebo nemá vlasy, či ten alebo onen orgán, ale že má rakovinu. Dá sa s ňou žiť? Žiť, nie prežívať. Taký bežný obyčajný život. Chcela som, aby sa mi nedalo myslieť. Ale ako sa dá zastaviť negatívny stav mysle? Nepomáhalo mi, že v tom nie som sama, že nie som jediná, ktorá je takto chorá....

Ani som si neuvedomila, že už mám zavedenú kanylu a kvapká mi zatiaľ medicínka proti grcaniu. Po nej ma čakali fyziologický roztok a červená toxická hnusota (doxorubicin) a ešte jedna priesvitná vodička s cyklofosfamidom, keďže väčšinou sa chemoterapia podáva dvojzložkovo. To všetko sedelo vedľa na stolíku. Čas kvapkania bol nekonečný. Myšlienky, čím ďalej horšie a morbídnejšie. Zamýšľala som sa dokonca nad závetom, že čo by som napísala. Najviac som myslela na moje malé dievčatko. (Už skoro chodí, krásne račkuje, vie ukázať ťap ťap ťapušky, hýbe sa v rytme melódie..... Vie povedať mama, úplne čisto a jasne. Aj tata vie, ale to už nie je také pekné J .) Och, zaprisahala som sa sama sebe, že ju chcem vidieť vyrastať, zapletať jej vlasy, riešiť s ňou prvé lásky, maturitu, kam na vysokú školu...Chcem byť jej vzorom, že všetko sa dá zvládnuť! Áno, bola a je mojou najväčšou motiváciou a vyznie to možno ľahostajne, lebo okolie ma podporuje. Rodina, kamaráti...ale ona je priorita č.1. Azda každá mama to chápe.

Nekonečný čas predsa len uplynul a mne už kolovali v krvnom obehu tie úžasné chemické látky, ktoré by mali zabiť okrem mojich zdravých aj nádorové bunky. Na počudovanie som sa cítila primerane (samozrejme okrem môjho stavu mysle). Nepociťovala som žiadne vedľajšie účinky ešte asi 10 hodín po ukončení. Potom to začalo strašnou bolesťou hlavy a grcaním. Neviem prečo, boleli ma kríže. Každý to prežíva po svojom. Grcanie mi nevadilo vôbec. Na to som bola zvyknutá z obdobia mojej gravidity. Kríže ma tiež zvykli bolievať, keď som bola prechladnutá. Najhoršia bola pre mňa hlava. Nikdy som nemala takúto bolesť hlavy. Tá sa ma držala asi 4 dni a potom to poľavilo. Ťažké bolo, keď moja maminka potajomky potichu plakala vedľa v izbe. Totižto ona mi pomáhala. Prizerala moje dievčatko. Neviem, či plakala, preto ako som vyzerala, či preto, že mi bolo zle alebo pre vážnosť situácie. Bolo však úžasné, že keď vyšla z izby, tvárila sa, že je všetko ako má byť. Úplná pohoda. Úsmev na tvári akoby nič. Náročná situácia, ale mamy sú čarodejky. Dokážu z tých najhorších situácii vyčarovali tie najkrajšie. Na desiaty deň ma znova začala bolieť hlava. No inak. Popísala by som to, že ma doslova boleli korienky vlasov. Ako keď máte omrznuté prsty a postupne sa Vám rozmrazujú. A popritom Vás niekto len tak pokrievkou buchne po hlave. Po zahrabnutí rukou mi ostávali vlasy v dlani. Veľa vlasov. Keďže ľavú hemisféru som mala ostrihanú nakrátko, tak nebolo veľmi desivé vidieť vypadnúť pár krátkych vlasov. S druhou stranou to bolo problematickejšie. Dĺžka vlasov bola pod ucho. Vypadovanie dlhších vlasov ma iritovalo. Asi týždeň som sa pripravovala, že ma oholia. Stále som to odkladala. Ale keď mojej malej zostali v ruke, tak už naozaj nastal ten čas. Po 2 týždňoch po chemoterapii som mala nový "strih". Môj drahý využil svoje žiadne skúsenosti a oholil mi hlavu. So slzami v očiach, úsmevom na tvári, miernym trasením rúk, ale odhodlane. Narábal so strojčekom opatrne. S láskou ma oholil. Nestihla som už účes na Prodigy, ale ten skúsim, keď mi budú znova rásť.

A ja? Poplakala som si sama, nie kvôli vlasom, ale kvôli nespravodlivosti na tomto svete. A čím bola pre mňa PRVÁ chemoška? Hnusnou psychickou fackou s fyzickou bolesťou. Výsledkom bola viditeľná bosá hlava a skrytá jazva na duši.